Profesor Pavel Traubner zomrel 14. novembra. Popredný slovenský neurológ, veľká osobnosť a inšpiratívny človek odišiel vo veku 83 rokov.
„Dnes v noci zomrel pán profesor Traubner. Človek, ktorý nikdy nikomu neodmietol pomoc… pán profesor, ďakujem za všetko, nikdy na Vás nezabudnem,“ napísala na sociálnej sieti Wanda Adámik Hrycová.
Pavel Traubner sa narodil v roku 1941 v Ilave. Bol prednostom I. neurologickej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, dekanom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a predsedom štátneho fondu Pro Slovakia. V roku 1991 bol vymenovaný za profesora. Bol tiež čestným predsedom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku.
„Profesor Pavel Traubner patrí medzi najznámejšie osobnosti Slovenskej republiky, a to nielen ako lekár, vedec, ale predovšetkým ako človek. Aby mohol chorým ľuďom pomáhať, prekonal náročnú cestu medicínskeho štúdia, klinickej práce, získal mnohé atestácie, dosiahol najvyšší vedecko-pedagogický titul univerzitného profesora, ale nestratil ľudskosť, vzťah k trpiacemu človeku, úctu k životu. Tieto jeho vlastnosti sú nielen prejavom jeho vysokokvalifikovanej mnohoročnej odbornej činnosti, spoločenskej angažovanosti, ale predovšetkým rodičovského vzoru a osobných hodnôt, ktoré celý život rozvíjal a okolo seba šíril,“ uviedol pri životnom jubileu profesora Traubnera web Českej a slovenskej neurológie a neurochirurgie v roku 2017.
„Palinko zachránil a pomohol si toľko ráz, že sa Ti nik na svete nevyrovná. Najstatočnejší a najláskavejší človek. Krváca mi srdce,“ napísala Katarína Feldeková.
Profesor Traubner bol autorom množstva odborných medicínskych publikácií a článkov. Svojou vedeckou prácou významnou mierou prispel k rozvoju slovenskej neurológie. Pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg a zaslúžil sa o rast generácií slovenských neurológov a neurochirurgov. Prednášal na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Pavel Traubner bol tiež tvárou židovskej komunity na Slovensku. Spolu s rodičmi prežil obdobie holokaustu počas druhej svetovej vojny. Celá rodina sa v roku 1944 musela schovávať. Po vojne sa vrátili do Ilavy, kde dostali štátny byt, pretože pri arizácii prišli o pôvodný.